Volám sa Ľubo Perunko, pochádzam z Popradu a dnes žijem vo Svite.

Fotografii sa venujem už niekoľko desiatok rokov a tak som sa postupne stal členom Asociácie Profesionálnych Fotografov Slovenskej Republiky APFSR a Slovenskej federácie fotografov SFF. V roku 2024 mi bol udelený titul EP Federáciou Európskych Profesionálnych Fotografov.

Vždy ma svet statických obrázkov fascinoval a môj prvý ešte analógový fotoaparát mi daroval otec. Naučil ma s ním pracovať, neskôr vyvolávať čiernobiele filmy a fotografie.

Asi aj preto je dnes len málo vecí, ktoré ma dokážu vykoľajiť, hoci s príchodom zrkadloviek a neskôr bezzrkadloviek som sa musel mnoho postupov učiť od začiatku. Princíp však zostáva stále rovnaký, čo dnes využívam aj pri vedení skupinových či individuálnych workshopov.

Pri organizovaní workshopov mi pomáha a je oporou moja manželka, ktorá sa stará nie len o komunikáciu s ubytovacími zariadeniami, ale aj o registráciu klientov, koordináciu workshopov tak, aby klienti mali čo najmenej starostí a mohli si pohodlne užiť kurz fotenia.

Žil som tiež dlhé roky vo Veľkej Británii, kde som sa fotografovaniu veľmi nevenoval. Sem tam som prispel do miestnych novín nejakým záberom. Veci sa začali hýbať až keď som sa vrátil späť na Slovensko v roku 2015.

Nemal som priestor na nejaký pomalý postup. Zo dňa na deň prišli prvé veľké fotenia s nimi aj mnohé kontakty. Fotografoval som akcie, portréty, rodiny a mnoho známych osobností slovenského kultúrneho a spoločenského života.

Bola to skvelá skúsenosť za ktorú som nesmierne vďačný.

Keď nás však zatvorili doma prišiel som ako fotograf o značnú časť príjmu a ako všetci ostatní som ten čas trávil čoraz viac v prírode až ma úplne ovládla. Pokoj, kľud, pohoda, ticho, žiadne šialenstvo, hádky ani politika. Rozhodol som sa nevrátiť do civilizácie.

Odmenou mi bolo niekoľko ocenení na medzinárodnej fotografickej súťaži WPE Awards v kategórii KRAJINA, neskôr BARDAF a mnohých ďalších.

Dnes už len odovzdávam skúsenosti, cestujem po Slovensku, objavujem prírodu, hľadám rôzne miesta známe aj menej známe  a skúšam priniesť svetu iný uhol pohľadu na veci okolo nás.

Niekedy si totíž k lúčnym kvetom človek musí kľaknúť na kolená.